Cieľmi projektu Rehabilituj.sk – pravda sa nebojí skúmania sú:

1. Zoznámiť slovenskú verejnosť s témou retribučného súdnictva na Slovensku, na ktoré nadväzuje II. Slovenská republika.
2. Zoznámiť slovenskú verejnosť so skutkovými podstatami činov, za ktoré boli odsúdení predstavitelia Slovenského štátu 1939-1945.
3. Nakontaktovať sa na pozostalých odsúdených v retribúcii.
4. Poskytnúť súčinnosť národnostným menšinám Nemcov a Maďarov žijúcim na Slovensku v snahe očistiť svoje meno poškodené Benešovými dekrétmi a ľudovým súdnictvom.
5. Zhromaždiť základné informácie k čo možno najväčšiemu počtu odsúdených v ľudovom súdnictve.
6. Preskúmať jednotlivé procesy ľudových súdov.
7. Vytvoriť tlak na zákonodarcov, aby pripravili zákonnú pôdu na otvorenie retribučných procesov.
8. Tam, kde objektívna pravda nazeraná morálkou dovolí, rehabilitovať odsúdených pred súdom.
9. Združiť pozostalých po rehabilitovaných odsúdených za účelom vymoženia ich práv na konfiškovaný majetok a finančné odškodnenie od štátu.
10. Byť svedomím národa.

 

9. októbra 2015 uplynie 70 rokov od prvej justičnej vraždy revolučného retribučného súdnictva tzv. Slovenskej národnej rady. Zabitý zastrelením za „zradu na povstaní“ bol na výrok tzv. Národného súdu podplukovník Slovenskej armády, Ján Šmigovský.

Pplk. Ján Šmigovský bol v čase augustového povstania z roku 1944 veliteľom obrany mesta Nitry, a potom, ako nechal opevniť Nitru pred povstalcami, odmietol tiež vydať zbrane nemeckým jednotkám, ktoré odzbrojovali vojenské posádky na Slovensku s dôvetkom, že zachováva vernosť prezidentovi Tisovi a Slovenskému štátu.

 

70 rokov po poprave otca, našli sme jeho syna, pána Vladimíra Šmigovského. Ten vyrastal v Čechách bez otca, jeho mladší brat zomrel na obličkovú koliku, svojho vlastného syna od piatich rokov vychovával pán Vladimír sám, keďže ho opustila „nebožka“ – ako nazýva svoju odídivšiu manželku. (Jeho otca sa po vynesení rozsudku jeho matka rovnako vzdala a začala používať svoje dievčenské meno...). Pán Vladimír prežil ťažký život osamelého montéra. Dnes vychováva na dôchodku opäť od piatich rokov temer sám svoju 10 ročnú vnučku, a ako sám hovorí, cíti sa ako žena, keď stále myslí na to, čo ešte načim kúpiť, čo upratať, čo zariadiť, prichystať...

Jeden by si mohol myslieť, že pán Vladimír Šmigovský nesie paralelný kríž svojho otca; iný v detailoch, ale podobný v súženiach. Možno aj preto, že sme sa za vraždu jeho otca ako národ ešte nepokajali. Ešte stále je jeho otec v našom právnom poriadku odsúdený ako zločinec... za to, že chránil vojakov a civilistov mesta Nitra... zvrátené. Ale čo čakáme od tých, ktorí oslavujú SNP?

Česká babička pánovi Vladimírovi o otcovi hovorievala, že bol „Slováčisko jako prase“, otcov hrob v Spišskom Podhradí navštívil iba dva razy v živote: raz, keď bol s matkou pre Trabanta v Prešove a druhý raz koncom roka 2014. Na Slovensko spomína iba skrz bryndzu, ktorú Šmigovským do Čiech jeho spišská rodina pravidelne posielala.

O otcovi sa naučil mlčať. Avšak, na povinnej vojenskej službe, keď si nechal u krajčíra v Seredi skrátiť kabát, krajčír od neho nevzal ani korunu. Vraj, jeho otec mu zachránil život...

Po otcovi mu zostalo iba pár fotografií a jeden list na rozlúčku.

Pán Vladimír Šmigovský prijal pozvanie o. z. Nové slobodné Slovensko na VIII. ročník Memoriálu Jána Šmigovského, na ktorom bude vyznamenávať odznakom úspešných absolventov memoriálu svojho otca nad jeho hrobom. Bude to sila. Krv hrdinu Šmigovského bude opäť prúdiť pod Spišským hradom a ducha jeho otca budeme mocnejšie cítiť v ňom, pri nás. Každý úder jeho srdca bude úderom srdca jeho otca. A tento tlkot v nás nikdy nesmie ustať, lebo prijatím odznaku memoriálu, bude to náš večitý záväzok!

Aj také sú životné osudy. Dúfame, že aspoň takýto symbolický akt, keď pred pánom Vladimírom pokľaknú účastníci VIII. ročníku memoriálu jeho otca, bude morálnou satisfakciou za hrdelnú vraždu, ktorá bola na jeho otcovi spáchaná v mene národa.

O. z. Nové slobodné Slovensko sa však okrem sprostredkovania morálnej satisfakcie rozhodlo učiniť i symbolický akt finančného odškodnenia pozostalého prvej obete revolučného súdnictva, a tým pomyselne suplovať mlčiaci štát. Keďže pán Vladimír vyrastal bez otca, ktorého mu vzal výrok súdu, bol zasiahnutý nielen emocionálne, ale i sociálno-ekonomicky, ocitnúc sa v živote ekonomicky znevýhodnený voči vrstovsníkom vyrastajúcim v rodinách dvoch pracujúcich rodičov. Peniaze samotné nemôžu byť cieľom očisty, môžu však byť prostriedkom, keďže ako také by peniaze mali predstavovať pamäť spoločnosti, do ktorej sú vložené hodnoty ľudskej práce a v ich objeme zas údaj o veľkosti zásluh toho, ktorý nimi v určitom objeme disponuje.

Symbolické finančné odškodnenie odovzdá synovi pplk. Šmigovského predstaviteľ o. z. Nové slobodné Slovensko 9. októbra 2015. Prijatím tohto symbolického gesta zo strany občianskych aktivistov sa syn pozostalého v nijakom prípade nevzdáva nároku na riadne odškodnenie štátom a plnú súdnu rehabilitáciu svojho otca.

Do 9. októbra môžete činnosť o. z. Nové slobodné Slovensko v tomto duchu podporiť finančne i Vy:

V rámci projektu Rehabilituj.Sk, ktorý si dal za cieľ skúmať pravdu a spravodlivosť v kurze najturbulentnejšieho obdobia našich novodobých dejín, poskytujeme priestor našim návševníkom, a azda i samotným pozostalým odsúdených v retribúcii 1945-1948, aby vyjadrili svoju prípadnú nespokojnosť s doterajšou prácou štátnych vedeckých historických badateľských pracovísk. Tie sa totiž, podľa môjho úsudku, podieľajú na súčasnej biede slovenskej historickej pamäte, keď pokračujú, s menšími obmenami, v boľševickej línii falšovania, respektíve zamlčovania sprievodných skutočností, ktoré spoluurčovali konanie osobností naších národných dejín. Dvojtvárnosť bývalých marxistických historikov dnes sediacich na demokratických stoličkách historických ústavov priam volá po označení ich farizejstva. Tak, ako pred 17. novembrom 1989 napomáhali mnohí títo historici legitimizácii komunistického režimu, tak dnes, už tretiu dekádu napomáhajú legitimizácii režimu súčasného. Takýto stav vyhovuje legitimizátorom i legitimizovaným. Určite však nie objektívnej pravde.

Žiaľ, ani 25 rokov existencie ďalšieho z režimov na Slovensku, tento raz zvaného demokracia, neprinieslo preto vo výskume najpodnatnejšej časti našich novodobých dejín nič, čo by sa vo väčšej miere nezhodovalo s osnovou marxistickej historiografie; teda až na prispojenie si zásluh na tzv. Slovenskom národnom povstaní po komunistoch demokratmi, nebadám iného posunu v slovenskej historiografii tohto obdobia.

Nezostáva mi teda nič iné, ako byť vyzývateľom a podnecovateľom nových, úprimných, snáh poznať pravdu, ale najmä, vyrovnať sa s ňou, nech už by bola iná hoc i celých 180 stupňov, než očakáva jedna alebo druhá strana.

Igor Cagáň,
správca Rodného domu prezidenta Tisu

Vaše príspevky prostredníctvom tohto formulára sú priamo zasielané na adresu inštitúcie, ktorú ste zvolili. Po ich dodatočnom posúdení ich znenie zverejníme nižšie na tejto stránke.

9. októbra 1945 bol vykonaný trest, ktorý ako prvý uložil odsúdenému tzv. Národný súd v zložení predsedu Igora Daxnera (1893-1960) a Ľudovíta Benadu (1899-1973), Teofila Homéra, Andrea Juračku, Martina Kulicha (1906-1979), Jána Svitoka (1896-1949) a Františka Zupku (1901-1976).

„Výchovným“ trestom pre odsúdeného dôstojníka Slovenskej armády – Jána Šmigovského – bola smrť. Smrť zastrelením.

Všetci sudcovia tohto procesu mali za sebou minulosť ilegálnych pracovníkov spolupracujúcich na partizánskom besnení v ozbrojenom vystúpení proti legálnej a legitímnej vláde Slovenského štátu 1939-1945, a tým aj proti regulérnemu vojsku Slovenskej armády tých čias, v ktorom slúžil odsúdený podplukovník Šmigovský, ktorý práve odmietol zradiť regulérnu armádu a vstúpiť do ich povstaleckého vojska. Časť zo sudcov bola zaslúžilými komunistami, časť vyznávačmi socializmu. Zaujatosť? Konflikt záujmov? Nie, „len“ výraz odvekej pravdy – beda porazeným!

Zloženie Senátu Národného súdu teda plne odrážala zásada, ktorú vo svojej reči 15. mája 1945 vyjadril súdruh Husák: „Aby naši mládenci nemuseli ešte dnes sedieť a skrývať sa v horách, ale aby boli zapojení do pracovného diela,“ boli oblečení do talárov a bola im daná moc nad životom a smrťou pod rúškom ľudových súdov.

Národný súd patril totiž do kategórie ľudových súdov, ktoré po skončení sa druhej svetovej vojny zriadila Slovenská národná rada – obe inštitúcie nehodné svojho mena – aby sa noví uchvatitelia moci zbavili „piesku vo svojich ložiskách,“ ako sa naozaj primerane vyjadril člen Slovenskej národnej rady, predseda okresného výboru KSS a Revolučného národného výboru v Hnúšti – Ondrej Klokoč (1911-1975) o tých, ktorých po vojne parný valec partizánskej čeliadky posadil rovno pred seba – na novovalcovanú cestu k svetlejším zajtrajškom. Rozumej štyridsiatim rokom čechoslovakisticko-boľševického centralizmu a teroru.

 

Vojnoví uzurpátori Božskej moci na Slovensku

Ale ešte počas vojny nebolo celkom zrejmé, najmä po roku 1944, kto onen parný valec bude karovať na vtedy ešte stále „dočasne“ komunistami neprevalcovanom Slovensku – či to bude Benešova londýnska emigračná akože vláda alebo práve táto takzvaná Slovenská národná rada. Obaja títo pretendenti na moc, aby ju vyhrali vo svoj prospech, museli sa pretekať v dvoch hlavných disciplínach, a tými boli jednak získanie sympatií Spojencov, najmä teda Sovietskeho zväzu, ktorého slávna Červená armáda bojovala proti ich spoločnému nepriateľovi – Slovenskému štátu, – a tiež v krutosti svojho vystúpenia proti štátnemu suverénovi, aby si získali aspoň negatívny rešpekt a negatívnu legitimitu „v ľude, skrz ľud a nad ľudom“ – najmä teda mimo Boha ako pôvodcu všetkej moci v štáte, proti ktorému títo dvaja pretendenti aktívne vystupovali.

 

Prevarený mýtus o neplatnej abdikácii rozpúšťajúci ľady legitimity Benešových dekrétov

Benešova vláda nemala absolútne žiadnu legitimitu. Beneš právoplatne abdikoval na funkciu prezidenta v roku 1938. Za hlavný dôvod obnovy svojej funkcie v zahraničí Beneš pred Spojencami vydával rozprávky starej matere, že jeho abdikácia je neplatná z dôvodu nátlaku zo strany nacistického Nemecka a teda voľba Háchu za prezidenta republiky bola z ústavnoprávneho hľadiska neoprávnená. Milovníci hrdinských príbehov o Statočnom srdci, Williamovi Tellovi či Robinovi Hoodovi z radov anglo-amerického kultúrneho prostredia západných Spojencov túto rozprávku hltali ako malé deti; najmä potom, ako ich večerníček o dobrom šedivom strýkovi Chamberlainovi, ktorý v roku 1938 mával Mníchovskou dohodou pred svetovými kamerami prednášajúc vznešené reči o záchrane mieru v Európe na večné veky, mala na britské deti skrývajúce sa v protiliedalových krytoch počas bombardovania Londýna Luftwaffe v lete a na jeseň roku 1940, preukázateľne traumatické účinky.

Až do roku 1942 sa síce Beneš mohol v tejto rozprávke ústne tradovanej ponad Lamanšský prieliv švitorením do dvoch desiatok osirelých lastovičiek odvolávať na trvanie sedemročného funkčného obdobia, ktoré mu podľa čs. ústavy plynulo od roku 1935. Potom však museli čechoslovácki buržoázni patrioti vyčarovať rozprávku novú: mávnutím čarovného prútika 3. decembra 1942 niekoľko lesných škriatkov v oblekoch predĺžilo na egyptskom papyruse funkčné obdobie prezidenta všetkých prezidentov – Dr. Beneša, všetko vraj v súlade s § 58 Ústavy Československej republiky z roku 1920 a so zákonom o voľbe prezidenta republiky, až do doby, „keď bude možné zvoliť nového prezidenta“, ktorý by mohol znovu v prípade nátlaku slávnostne abdikovať a zostať podľa tej iste ústavy – mimochodom, vtedy už nejestvujúceho štátu – naďalej prezidentom... ktorý by, navyše, mohol vykonávať výkonnú moc prostredníctvom dekrétov, čo sa podarilo právnym kotrmelcom Dočasnému Národnému zhromaždeniu schválením ústavného dekrétu o ratihabícii dekrétov č. 11/1944 Úradného vestníka. Teda zazvonil zvonec a jeden dekrét „legalizoval legitimitu“ ostatných dekrétov nejestvujúceho prezidenta v nejestvujúcom štáte...

Okrem toho, ďalšou podmienkou platnosti dekrétov Dr. Beneša, ktorými mal vykonávať svoju údajne legitímnu moc bolo, že mohli platiť iba po dobu existencie dočasného štátneho zriadenia, ktoré sa vytvorilo v Londýne v roku 1940 a mali byť vydávané iba v nevyhnutných prípadoch. Londýnska hmla a rozprávkový závoj panovania prezidenta všetkých prezidentov však v praxi spoluspôsobili, že z celkového počtu 141 vydaných dekrétov, bolo iba 43 vydaných v zahraničí – kedy by mohli spĺňať nastavené podmienky platnosti, – a až 98 v „oslobodenom“ Československu...

Toľko teda k idei legitimity a prostriedkom legality Benešovej exilovej vlády, ktorú chcela nad Slovenskom mocensky realizovať za pomoci sovietskeho výsadku okolo tritisíc Stalinových záškodníkov.

 

Étos antifašistického boja Slovenskej národnej rady povýšený nad národný záujem

Naproti tomu, Slovenská národná rada odvodzovala svoju legitimitu vlády nad Slovenskom hneď z viacerých formálnych zdrojov: najmä teda z „étosu antifašistického boja“, „z triedneho boja“ zastúpením záujmov pracujúcej masy a „z národného záujmu“. Z nich dve vymedzenia v istej miere zodpovedali demokratickej forme legitimity, akurát bez volieb, bez definovania pracujúcich a s absurdným deformovaním národného záujmu. (S. Jančok) „Maškaráda,“ pokračuje S. Jančok: „...s voľbami roku 1946 plnými násilia a konanými v atmosfére strachu, nenávisti, prenasledovania, a napokon aj v situácii, keď nebolo povolené vytvorenie skutočne katolíckej konzervatívnej strany – za stavu, keď ešte v roku 1947 odhadoval napr. francúzsky konzul, že by prezident Tiso a ním vedená HSĽS získali vysoko nad dve tretiny hlasov vo všeobecných voľbách, sa nedá nazývať slobodnými voľbami,“ ktoré by mohli predstavovať zásadný zdroj demokratickej legitimity, na ktorú sa predstavitelia SNR odvolávali.

Omnoho účinnejším, než operovanie s nejakým záujmom národa skrytým vo vôli ľudu sa však ako legitimizačný prostriedok osvedčil najmä étos antifašistického boja – rozumej poľné partizánske „súdy“, ktoré zabíjali po dedinách „drobných ľudí“.

Toľko k formám legitimity, na ktorých zakladala svoje právo vládnuť Slovensku Slovenská národná rada, a ktoré upevňovala hrôzami ozbrojeného povstania a „neprerušeným ozbrojeným odbojom“, porazeným do dvoch mesiacov...

 

Stret dvoch postihnutých vyzývateľov nositeľa štátnej moci

Tieto dve obskúrne politicky postihnuté telesá na nedostatok (demokratickej) legitimity – Benešova londýnska exilová vláda a Slovenská národná rada – boli počas vojny vyzývateľmi vlády Slovenského štátu, ktorá odvodzovala svoju legitimitu z troch nepriestrelných zdrojov, a to božský pôvod moci a práva, národ, ktorý si s pomocou Boha „zriadil svoj slobodný slovenský štát“, a napokon teleologicky si Slovenský štát nárokoval moc dovtedy, kým plnil ciele, pre ktoré sa kresťanská a národná pospolitosť združila do štátu, a to usmernenie sociálnych protív a vzájomne sa križujúcich záujmov, vykonávanie sociálnej spravodlivosti a stráženie všeobecného dobra. Hoci demokratická legitimita nebola jediným zdrojom legitimity prvej Slovenskej republiky, o niekoľko tried v nej prevyšovala svojich vyzývateľov. (S. Jančok)

Na rozdiel od Beneša, ktorý počiatok svojej moci kládol do roku 1935 a do vtedy už prehistorických časov jednotnej Československej republiky, Slovenská národná rada doslova antedatovala svoje zvrchované panstvo nad Slovenskom dňom vypuknutia tzv. Slovenského národného povstania z 29. augusta 1944. Keďže SNR sčasti odvodzovala raison d'être svojej moci od sebou vyložených záujmov slovenského národa, menom tejto kategórie sa prelínala s raison d'être Slovenského snemu, ktorého vyzývateľom bola. To, že Slovenská národná rada môže byť vo vzťahu k realizácii národných ambícií slovenského národa už iba odleskom Slovenského snemu, alebo teda Snemu Slovenskej krajiny, ktorý ich realizoval 14. marca 1939 – si uvedomoval aj súdruh demokrat, občiansky aktivista a predseda SNR, Dr. Lettrich, keď vo svojej reči slávnostného plenárneho zasadania SNR z 15. mája 1945 povedal: „Od slávneho nášho národného povstania v Banskej Bystrici politickú vôľu ľudu predstavuje Slovenská národná rada. Je priamo iróniou osudu, že práve v tej samej miestnosti, kde 14. marca roku 1939 neslávne známy vtedajší ministerský predseda Tiso priniesol príkaz od Adolfa Hitlera a kde na nemecký príkaz proklamovaný bol formálne tzv. Slovenský štát; že medzi tými istými stenami schádzajú sa tribuni oslobodeného ľudu, aby vyniesli normu o potrestaní všetkých fašistických zradcov, velezradcov, kolaborantov slovenských a ich drobných náhončích.“

SNR sa však svojím podriadením Benešovi ocitla v politicky stiesnenej situácii, deklarovala svoju snahu slúžiť Československému štátu, pričom „v mene všetkých, ako aj v mene celého nášho oslobodeného národa“ slávnostne vyhlasovala, že... „rozbitie Československej republiky bolo proti vôli celého nášho národa až na nepatrné výnimky slovenských fašistov, že tzv.  Slovenský štát pod ochranou imperialistického Nemecka bol vnútený a umelým výtvorcom nacizmu a fašizmu,“ zatiaľ čo si v skutočnosti uzurpovala temer totožný rozsah svojej moci nad Slovenskom, v akom ju vykonávali porazené „fašistické hydry“ zo Slovenského snemu...

Veď na rokovania o povojnovom vládnom programe si do Moskvy v marci roku 1945 predstavitelia SNR priniesli „Uznesenie pléna SNR zo dňa 2. 3. 1945 vo veci upravenia postavenia slovenského národa v ČSR a upravenia pomeru medzi SNR a centrálnou vládou,“ v ktorom sa slovenskí národní radisti prehlásili za jediných nositeľov zákonodarnej a výkonnej moci na Slovensku, okrem spoločných záležitostí, ktoré by podliehali československej vláde.

V takomto stiesnenom vnútroštátnom ale i legitimistickom rámci, na tenkom ľade, ktorý navyše Beneš zohrieval zospodu svojím prevareným mýtom o neplatnej abdikácii, musela sa teda SNR vysporiadať so svojimi politickými oponentmi, ktorí ostali po vojne nažive, navyše tak, aby o ich práve činiť tak, nemohlo byť žiadnych pochýb.

Dosť prekérna situácia, najmä ak sa mienite hrať na Boha, nemyslíte?

 

Povojnová hra na Boha v Európe a slovenská komédia tejto frašky

Slovo retribúcia samo o sebe pochádza z latinského slova „retributio“, ktorým už starí Rimania označovali náležitú odplatu. Súbor dekrétov, nariadení a zákonov, ktoré mali zabezpečiť z pohľadu víťazov druhej svetovej vojny „náležitú odplatu“ svojim politickým oponentom nazývame preto retribučným zákonodarstvom. Nazývať dnes, sedemdesiat rokov po ich platnosti, tieto nariadenia spravodlivými, môže vskutku iba morálna mŕtvola, ktorá však, ako dokazuje celoeurópska prax, nemusí byť zároveň i mŕtvolou politickou, ba práve naopak. Naproti tomu, v serióznych kruhoch právnej vedy sa o retribučnom zákonodarstve hovorí ako o riešení politickom (odplatu realizujú politickí oponenti bez nutnej legitimity svojho konania, a teda v podkategórii ide o riešenia „denacifikačné“ a „defašizačné“), revolučnom (nakoľko predvojnové ústavy takéto situácie nepredpokladali) a retroaktívnom (keďže sa prijímali zákony so spätnou platnosťou, čo odporuje základnému princípu práva).

Pri retribučnom zákonodarstve teda hovoríme rovno z troch uhlov ako o riešení, ktoré sa vymyká základným princípom práva. Najväčším kameňom úrazu je však z hľadiska práva uhol retroaktivity, pod ktorým boli obvinení súdení z takéto protiprávneho konania, ktoré nebolo v čase jeho spáchania resp. dobe právne zakázané. Nielenže tu ide o porušenie právnej zásady „nullum crimen sine lege“ (nie je zločinu bez zákona), ale takisto o hru na Boha, ktorý jediný je pánom času a absolútnych morálnych kategórií dobra a zla.

Retribučné nariadenia a dekréty boli totiž vydané ex post facto, čím sa naznačuje, že ich vydavateľ uprednostňuje výkon trestu samotného v zmysle právnej absolutizačnej zásady „punitur quia peccatum est“ – trestá sa, lebo bolo spáchané zlo – pred tým, aby bol trestom odsúdený naprávaný.

Skutkové podstaty trestných činov, ktoré mali obsahovať retribučné nariadenia, ale boli svojimi vydavateľmi považované apriori za také závažné, že prekážka retroaktivity sa považovala za prekonanú z dôvodu výkonu spravodlivosti. Proti tomu by sme isto nemohli namietať, ak by retribučné súdy súdili za zločiny proti prirodzenému zákonu a morálke – vo výnimočnom prípade akým skončenie sa svetovej vojny nepochybne je – bez ohľadu na právnu zásadu „nullum crimen sine lege“ (nie je zločinu bez zákona), keďže tu by sa dalo dôvodiť existenciou zákona Božieho, ktorý je nadradený tým ľudským.

Zločiny „zrady na povstaní“ a „spolupráce s nepriateľom“ podľa retribučného nariadenia však o takomto vznešenom zámere ani len nechyrovali.

Fraška povojnových politických procesov, ktorá sa odohrávala vo väčšine prípadov po vojne v Norimbergu, tak na Slovensku dokázala byť ešte natoľko sparodovaná, že pokojne môžeme hovoriť o „komédii frašky“.

 

Nariadenie verzus dekrét o potrestaní všelikoho možného

Povereníctvo pre pravosúdie sa napriek topiacemu ľadovcu legitimity dalo do práce. Vytvorená pracovná skupina bola zložená z piatich členov, z toho traja boli právnici a to Dr. Takáč, Dr. Daxner, Dr. Štefánik, a po jednom zástupcovi mali politické strany za Komunistickú stranu a Demokratickú stranu.

Dva mesiace tak SNR pripravovala znenie nariadenia o potrestaní fašistických okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva, pričom povereníctvo stavalo svoju činnosť na závere, že základom tohto nariadenia je dekrét prezidenta republiky o potrestaní nacistických zločincov a zradcov vydaný v Londýne, ako aj obsah vyhlásenia Národného frontu Čechov a Slovákov zo dňa 7. apríla 1943. S výhradou povereníka pre pravosúdie, Dr. Štefánika: „Pritom ovšem musí byť vzatý zreteľ na stav, vytvorený na Slovensku nariadením 1/1944 Sb. nar. SNR, menovite na § 2 tohto nariadenia,“ ktorý pojednával o vykonávaní zákonodárnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku Slovenskou národnou radou.

Slovenská národná rada začala prácou na nariadení 33/1945 Zb. nar. SNR preukázateľne vykonávať nadprácu vo veci potrestaní „fašistických zločincov“, ktorou mala predčiť dokonca český resentiment voči tým reprezentantom českého národa, ktorí sa de facto podieľali na zániku českej štátnosti.

Dôvod bol zrejmý. Krutosťou si získať rešpekt. Predstihom zas vziať vietor z plachiet centrálnej vláde.

Veľký retribučný dekrét prezidenta republiky č. 16/1945, ktorým sa mali riadiť súdy s porazenými politickými oponentami v českých krajinách, bol vydaný až 19. júna 1945, teda celý mesiac aj štyri dni po vydaní retribučného nariadenia č. 33/1945 Zb. nar. Slovenskej národnej rady z 15. mája 1945.

Slovenská národná rada tak pri príprave osnov, podľa ktorých mienila viesť politické procesy so svojimi oponentmi, bez ukáznenia svojho politicky vyzretejšieho českého brata – improvizovala len na základe XI. článku Košického vládneho programu z 5. apríla 1945 a jadro osnovy postavila na revolučných základoch, ktoré nemali žiadnej opory v právnej histórii Slovenska.

Naproti tomu, česká retribučná legislatíva vychádzala najmä z oblasti hmotného práva z právnych noriem, ktoré v českom prostredí platili ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny – ako napr. zákon na ochranu republiky č. 50/1923 Zb. alebo trestný zákon, – pričom boli doplnené „priťažujúce okolnosti“ spáchania trestného činu v dobe „zvýšeného ohrozenia republiky“, ktorý bol stanovený v čase od 21. 5. 1938 do 31. 12. 1946. Toto opatrenie retribučného dekrétu spôsobilo navýšenie trestnej sadzby za trestné činy známe v československej legislatíve už pred vojnou.

Na Slovensku retribučná trestná norma nevychádzala zo žiadnych známych prameňov a všetky uvedené skutkové podstaty boli úplne odlišné od právnych predpisov platných či už pred vojnou, v Československu, a či v Slovenskom štáte.

Retribučné nariadenie Slovenskej národnej rady bolo paradoxne prísnejšie než retribučný dekrét prezidenta, ktorý poznal viac možností trestania „páchateľov“. Veď z piatich trestných činov, ktoré poznalo slovenské retribučné nariadenie – a len z ktorých sa mohol obvinený zodpovedať pred ľudovými súdmi – až tri nepoznali inú „odplatu“ svojich páchateľov ako trest smrti. Aj preto bolo prijaté vykonávacie nariadenie č. 55/1945 Zb. nar. SNR, ktorým sa súdu dala právna voľnosť pri výbere trestu.

Prax však ukázala, že šlo o príkladné tomistické nerozvinutie sa možnosti do skutočnosti a o legalizáciu toho, čo odmietal sám povereník pre pravosúdie, Dr. Štefánik – „biť a vraždiť nepriateľa hlava-nehlava“.

Ak sa vrátime k prvému procesu pred Národným súdom, ktorý sa riadil slovenským retribučným nariadením, je zaujímavé podotknúť, že Veľký retribučný dekrét prezidenta nepoznal trestný čin „zrady na povstaní“. Iste je to preto, že Dr. Beneš a česká politická exilová scéna neboli „tým naším slávnym národným povstaním“ nadšení, keďže im narúšalo ich koncept obnoveného Československa, ktoré mala oslobodiť spriatelená Červená armáda ako celok. Na druhej strane, české retribučné zákonodarstvo vychádzalo organicky zo skutkových podstát trestných činov jestvujúcich i pred vojnou. Vzniká tak paradox našich národných dejín, kedy prvá obeť revolučného retribučného súdnictva na Slovensku v násilím obnovenom Československu – pplk. Šmigovský – napriek utkvelej predstave mnohých národovcov, nie je odsúdený „Čechmi a Benešom“, ale uzurpátormi štátnej moci z radov Slovenskej národnej rady.

 

Spravodlivé je trestať vinných a správne je liečiť chorých

Slovenská národná rada tak ústami svojho predsedu, Dr. Jozefa Lettricha, uvádzala „zásady novej osvieženej ľudovej demokracie“ do praxe. Presne, v duchu: „...tých zásad, ktoré po zakončení ohromného svetového procesu prerodu práve dnes slávia svoje víťazstvo a ktoré nám na svojich víťazných zbraniach priniesli hrdinní osloboditelia veľkej Červenej armády,“ – alebo, ako sa za veľkého potlesku vyjadril Dr. Štefánik, povereník slávnej Slovenskej národnej rady pre pravosúdie.

Národný súd zriadený slovenským retribučným nariadením tak začal svoju činnosť vykonávať 22. júna 1945 v Bratislave. Celkom pohodlne §12 retribučného nariadenia vymenoval taxatívne množiny „vinných“, ktorí mali pred tento súd predstúpiť a vypočuť si svoj ortieľ. Medzi nich patrili napr. prezident, členovia vlád, Snemu či štátnej Rady, ale napr. i členovia Revíznej rady Najvyššieho súdu.

Často sa v tejto súvislosti hovorí o enormnom tlaku komunistov a o ich vplyve v SNR. Preto, tak, ako to vtedy zdôrazňoval Dr. Beharka z Demokratickej strany, je potrebné, aby sme to zdôraznili dnes i my: „Predložená osnova nariadenia o ľudových súdoch je spoločným dielom jak demokratickej, tak i komunistickej strany.“

Pre dotvorenie si obrazu o atmosfére, ktorá v SNR panovala pri prijímaní onoho retribučného nariadenia, uveďme, že súdruh Husák ako komunista oslovil prítomných demokratov slovami „Vážení priatelia!“

Onomu parnému valcu, ktorého vedenie bolo v otázke porátania sa s politickými konkurentmi jednotné, teda nič nestálo v ceste, aby dôkladne vyčistil svoje ložiská od piesku a valcoval cestu novým, lepším zajtrajškom.

Podľa súdruha Husáka, ľudové súdy mali byť „veľkou politickou školou“, ktorou mal byť poučený celý „náš ľud“, aby videl „ku čomu vedie pasivita a spolupráca s fašizmom“. Parný valec ľudových súdov na Slovensku mal teda pôsobiť najmä odstrašujúco, vydobýjajúc SNR negatívnu legitimitu vládnuť nad Slovenskom.

Vrátiac sa na tomto mieste znova k prípadu pplk. Šmigovského, zaujímavý je postreh vedúceho úradu obžaloby, Dr. Rašlu: „Vzhľadom na vtedy vládnucu psychózu „revolučnej spravodlivosti“ nevybočoval tento rozsudok z jej rámca, avšak nech mi je dovolené ako právnikovi vyhlásiť, že to nebol trest, ale revanš... Daxnerovi som povedal, že chápem, že súd, keď uznal obžalovaného vinným podľa obžaloby, nemal iného výberu trestu, ale predsa sa mi zdá vykonanie trestu prísnym. Na to mi Daxner odpovedal, že prvé rozsudky Národného súdu musia byť prísne preto, aby si súd získal autoritu!“

Tu sa nám teda odkrýva slovami vedúceho úradu obžaloby ľudové súdnictvo ako prostriedok revanšu a nadobúdania autority.

Ale zaujímavý je ešte iný rozmer ľudových súdov, ktorý vo svojej už spomínanej reči odkrýva súdruh Husák: na ľudových súdoch sa má „náš ľud“ učiť: „...na tých chybách režimu a tých ľudí, ktorí pred súdom budú stáť“. Ľudové súdnictvo si teda vyhradzuje i normatívny rozmer samo o sebe, keď samotné postavenie osoby pred ľudový súd je dokázaním jej chýb, bez ohľadu na to, či je vinná alebo nie.

Slovami Dr. Štefánika, pre slovenský ľud to mala byť: „jedinečná príležitosť, aby dokázal svoju politickú vyspelosť a složil politickú maturitu tým, že bude súdiť tvrdo a prísne, no spravodlivo a objektívne. Tým, že sa nedá pomýliť, ani falošným hlásateľom mierumilovnosti a odpúšťania, ani podlým denunciantom, ani alibistom.“

Povereník pre pravosúdie ale v skutočnosti volal po „po úplnom odstránení a izolovaní tých, ktorí tejto zhubnej bielej nemoci podľahli, aby nikdy viac nemohli nakaziť svet touto pliagou...“

Z pravosúdia sa tak deklaratívne stáva súdenie pokrivené resentimentom. Nie pridŕžanie sa spravodlivosti, ale hranie sa na lekára, ktorý v sudcovskom talári lieči „vinných z bielej nemoci“ – ako označil nacizmus Karel Čapek vo svojej dráme a ako označovali i fašizmus slovenskí komunisti vo svojej komédii.

Diskurz o spravodlivosti a pojmový úchop sa posúva zo sféry práva do sféry medicíny po linke kauzálneho vzťahu pravdivých výrokov, ktorý je všeobecne platný, lebo je spravodlivé trestať vinných a správne liečiť chorých, pričom ale – a to je v prípade retribúcie podstatné – chorých môžete liečiť, i keď nie sú vinní.

Potvrdzuje to i súdruh Husák: „Je síce pravda, že formálne trestného činu sa nedopustili, že im ho nemožno dokázať, ale pravda je tiež, že keby sme tu okrem očisty, ktorá, končí väzením alebo pracovným táborom nerobili očistu v charakteroch, otravovali by sme všetkých tých verných bojovníkov a čestných ľudí, ktorí neváhali nechať svoje rodiny, majetok, ísť do hôr a tam statočne bojovať.“

Raz teda ide o očistu charakteru, inokedy o liečenie choroby, ale vôbec nie o posúdenie viny. Chorým nemusíte dokazovať vinu, aby ste ich mohli liečiť, stačí ak dokážete, že preukazujú aspoň časť symptómov, ktoré uznala – povedzme – svetová zdravotnícka organizácia – za príznaky danej choroby.

Po skončení druhej svetovej vojny onou „svetovou zdravotníckou organizáciou“ sa stali víťazi vojny, ktorí sa po prvý raz v moderných dejinách – podľa svojich vlastných výpovedí – dotkli politického zla z mäsa a kostí. Dobro a zlo prestalo byť na chvíľu rozumovými kategóriami mravnosti. Dobro zrazu stálo živé v sudcovskom talári, bombardovalo Drážďany, zhadzovalo atómovú bombu na Hirošimu a Nagasaki. A zlo sedelo na lavici obžalovaných, za nepriestrelným sklom, obkolesené vojenskou políciou, justičnou strážou a skupinou tlmočníkov.

Bolo jedno, či sú chorí vinní, podstatné predsa bolo, či sú chorí, či majú príznaky, o ktorých boli víťazi vojny presvedčení, že sú príznakmi choroby.

A napokon, chorých nebolo treba výchovne trestať a smrteľne chorých ani liečiť; smrteľne chorých – podľa názoru víťazov vojny – bolo potrebné utratiť, aby sa zabránilo šíreniu nákazy.

Moderné povojnové demokracie so všetkými svojimi zásadami a rečami o humanizme, ako ich dodnes poznáme, teda začali svoju existenciu ako strediská felčiarov a mastičkárov, ktorí sa mimo svoje kompetencie rozhodli vyrezávať akési nádory priam z duše človeka.

Oné „zásady novej osvieženej ľudovej demokracie“ so sebou prinášali i ďalšiu novotu, ako poznamenáva i Dr. Beharka, rozširujúc ich o zásadu kolektívnej viny, keď prehlásil: „...iste niet nikoho, kto by poprel, že nemecký národ ako celok je za všetky tie zverstvá plne zodpovedný a ponesie zato všetky následky.“

Ľudové súdy teda ešte len vznikajú, a my už máme zoznamy apriori chorých na bielu nemec, ktorých treba izolovať a odstrániť, aby nešírili nákazu, pričom nemáme pochybovať, že nakazeným vinou môže byť „kolektív“ vymedzený na základe národnosti – a to všetko v revolučnej atmosfére, kedy je potrebné ukazovať široké lakte a autoritu, aby bolo v očiach ľudu legitímne zostať pri moci...

Takáto výbušná kombinácia ingrediencií povojnového gulášu spravodlivosti sa nemohla podpísať pod iné, než pod hotovú katastrofu.

V celoeurópskom kontexte boli chorými všetci Nemci, v stredoeurópskom kontexte Nemci a Maďari a v Československom kontexte zasa Nemci a Slováci.

Už v ôsmej kapitole Košického vládneho programu je obsiahnuté rozhodnutie razantne vyriešiť „nemeckú a maďarskú otázku“. Riešenie malo spočívať v kolektívnej strate štátneho občianstva Nemcov a Maďarov žijúcich na území republiky, s výnimkou tých osôb, ktoré boli zapojené do protifašistického odboja (étos „protifašistického boja ako omilosťujúci prostriedok legitimity) alebo boli prenasledované fašistami. Ďalej mal nasledovať násilný odsun Nemcov a Maďarov z územia republiky, na základe kolektívnej viny, z ktorej boli uznaní príslušníci nemeckej a maďarskej menšiny na Slovensku a v českých krajinách ako prostriedok a podpora násilnej politiky nacistického Nemecka.

Ak sa v sústave takejto felčiarskej spravodlivosti pripúšťa kolektívna vina na základe kategórie národnosti, čo stojí v ceste tomu, aby boli za vinných označení i príslušníci celej jednej náboženskej konfesie?

K čomu musíme nutne dospieť, pri skúmaní spoločných znakov tých, ktorí boli postavení pred súd, čo bolo zároveň uznaním ich chyby?

Dr. Lettrich predsa vyhlásil: „...my nebojujeme proti nim ako proti Slovákom, ale ako proti našim nepriateľom.“ Ak sme si dokázali, že predstaviteľov Slovenského štátu 1939-1945 nesúdili Česi ale Slováci, a nesúdili ich na národnostnom princípe, akú množinu znakov mali ešte odsúdení spoločnú?

Neboli všetci stojaci pred súdom tiež vychovaní v duchu katolíckeho náboženstva? Nebola i toto jedna z ich spoločných kolektívnych vín? Nebol ich súbor hodnôt, ktoré nadobudli katolíckou výchovou zároveň i tým súborom príznakov, ktorými sa víťazi vojny rozhodli definovať chorobu, ktorej sa bolo potrebné zbaviť? O tom ale neskôr.

Veď napokon, náš Dr. Zibrin v tom má jasno, keď hovorí: „Mne nešlo o to, čo títo ľudia robili po 21. mája 1938, mne išlo o to, čo oni už začali robiť s fašistami v roku 1929. Chcem zachytiť našim zákonom každého.“

Retribučné súdy teda boli veľmi ďaleko od toho, aby „spravodlive merali a vážili dobré so zlým.“ (P. Strechaj)

 

Prvý retribučný proces na Slovensku z pohľadu viny podľa Karla Jaspersa

Koniec-koncov, k fenoménu viny, k jej prisudzovaniu a k braniu jednotlivcov za ňu na zodpovednosť sa už v roku 1946 vyjadril nemecký filozof a psychológ Karl Jaspers v dnes už klasickej publikácii Otázka viny, v ktorej reflektoval morálny mandát Norimberského trestného tribunálu ako politického retribučného súdu, súdiť politických predstaviteľov vojensky porazeného ideologického prúdu nemeckého národného socializmu.

Požičajme si Jaspersove kategórie viny. Ten rozoznáva vinu kriminálnu, ktorá sa týka činov, ktoré porušujú jednoznačne stanovené zákony a inštanciou, ktorej prislúcha sa touto vinou zaoberať, je súd. Dôsledkom uznania tejto viny, je trest, o ktorom rozhodne sudca.

Ďalej je to vina politická, ktorá sa vzťahuje na činy štátnikov príslušných k určitému štátu. Politickú vinu, podľa Jaspersa, nesú všetci občania danej krajiny, pretože sú zodpovední za to, akú majú vládu. Dôsledkom tejto viny je strata alebo obmedzenie politickej moci.

Nasleduje vina morálna, ktorá sa vzťahuje na činy, ktoré pácham ako jednotlivec, za tieto činy som morálne zodpovedný a neplatí pri nich kategorická výhrada „rozkaz je rozkaz“ a samo plnenie rozkazu tak nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou. Inštanciou, ktorá je príslušná súdiť za morálnu vinu je vlastné svedomie. Dôsledkom uznania si morálnej viny je činenie pokánia a obrody, pričom ide o vnútorný proces, ktorý ale má svoj presah do sveta vonkajšieho.

A napokon, Jaspers rozoznáva i vinu metafyzickú, ktorá sa vzťahuje na možnosť každého človeka, urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby zabránil zlu. Z tejto viny nás môže obviniť podľa Jaspersa jedine Boh. Z pochopenia svojej metafyzickej viny vyplýva premena vedomia vlastného Ja pred Bohom, ktorá môže viesť k počiatku nového vnútorného života.

Jaspers tiež kladie dôraz na otázku, kto koho a ako môže za tieto viny súdiť. Výčitky podľa neho môžu prichádzať z vonku iba v prípade spáchaného zločinu (kriminálna vina) a politickej viny. V prípade morálnej a metafyzickej viny by výčitky mali prichádzať zvnútra.

Pričom ale Jaspers uznáva, že za politickú vinu súdia vždy víťazi, že víťazi určujú, čo je alebo nie je politická vina.

Premietnuc si tieto kategórie viny na prvý prípad retribučného procesu na Slovensku, dospejeme nutne k nasledovnému: pplk. Ján Šmigovský nenesie kriminálnu vinu za to, že sa so svojou nitrianskou vojenskou posádkou nepridal k povstaniu, pretože v čase, keď sa čin stal, všetky platné zákony i nariadenia jeho nadriadených hovorili o zachovávaní vernosti prezidentovi štátu, ktorý povstanie jednoznačne odsúdil. Z hľadiska viny morálnej, pplk. Šmigovský svojím činom uchoval životy jednak svojej posádky, ktorú nepresunul do bojov s Nemcami, a jednak životy obyvateľov mesta Nitra, ktorí by sa zaiste stali objektom nemeckých represálií potom, ako by sa ich mestská posádka pridala k povstaniu. V tomto zmysle, navyše za skutočnosti, že pplk. Šmigovský odmietol takisto vydať zbrane svojej posádky Nemcom, ktorí odzbrojovali v tom čase slovenské vojsko, urobil tento dôstojník všetko preto, aby zabránil zlu, na ktoré mal dosah – teda pplk. Šmigovský je prostý viny morálnej a mohol sa pred popravčiu čatu postaviť s čistým svedomím. Zo svojej metafyzickej viny – ak Boh o nejakej vie – mal ako katolík možnosť sa zodpovedať už na tomto svete, keď podstúpil pred popravou sviatosť zmierenia – svätú spoveď.

Vskutku nám teda zostáva jediná vina, a to vina politická, z ktorej mohli víťazi vojny a vykonávatelia retribučných nariadení obviniť pplk. Šmigovského. Jedine politickou vinou je, že sa Šmigovský nepridal k povstaniu, lebo zradiť povstanie je chybou – tak určili víťazi vojny – a túto chybu spravili všetci obyvatelia Slovenska, ktorí podporovali vládu, ktorá sa nepridala k povstaniu namierenému proti nej samotnej...

 

Záverečná bilancia

Ako sme si dokázali na rôznych miestach tohto rozprávania, tak hneď prvý proces pred Národným súdom niesol všetky známky politického procesu: senát súdu bol od začiatku zaujatý, rozsudok nebol správny a trest nebol spravodlivý, pričom trestajúci nemali nielenže dostatočné „demokratické“ krytie pre výkon svojej moci, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa sami dopustili zločinov proti ľudskosti počas udržovania „ozbrojeného odboja“, ktoré sú zaiste zločinmi väčšími, kriminálnymi, než politická vina odsúdeného pplk. Šmigovského.

Po sedemdesiatich rokoch sa teda právom pýtame, ak sme schopní na toľkých miestach spochybniť prvý proces ľudových súdov na Slovensku vedených podľa nariadenia č. 33/1945 Zb. nar. SNR, môžeme mať dôveru v správnosť a spravodlivosť všetkých ostatných procesov takéhoto ľudového súdnictva? Mala k týmto procesom vôbec SNR nejakú „demokratickú“ legitimitu, na ktorú sa odvolávala? Mala SNR právo súdiť v „mene republiky a slovenského národa“? Boli skutočne dekréty prezidenta Beneša, na základe ktorých sa tieto procesy v Československu uskutočňovali, platné? Boli retribučné procesy vôbec aspoň v niečom legálne? A čo nám vlastne tieto procesy priniesli? Od čoho nás očistili? Z čoho nás v skutočnosti vyliečili? Od akých ľudí našu spoločnosť zbavili?

Jedno je isté. Revolučné besnenie na Slovensku dostalo inštitucionálny rozmer v podobe Slovenskej národnej rady a organizačne sa prejavilo v „tom slávnom našom povstaní“. Rodný dátum revolúcie na Slovensku teda môže byť pokojne 29. august – ktorý sa skutočne stal oným „dies ater“, teda čiernym dňom Slovenska. Prečo čiernym?

Slovenský filozof, František Novosád, písal v jednej zo svojich esejí o „režimoch dobiehania“. Malo ísť o režimy, ktoré sa vyznačovali ruptúrami v dejinnom slede, a ktorých úlohou bolo krajiny, ktoré zaostávali za „moderným svetom“, posunúť na hodnotovú a technickú úroveň tých, v ktorých už prebehol prerod sveta z tradičného na moderný.

Ak sa tradičný svet vyznačoval spätosťou s pôdou, krvou a Bohom, moderný svet bol bez Boha, bez nutnej viazanosti k územiu a k vlastnému pôvodu. Jednou z najväčších revolúcií v Európe, ktorá odstraňovala tradičný svet a zavádzala poriadky sveta nového, moderného, bola Veľká francúzska revolúcia.

A vskutku, 29. august 1944, teda deň vypuknutia Slovenského národného povstania, nemožno považovať za iné, než za rodný dátum Veľkej francúzskej revolúcie u nás. A to je tá černota na tomto dni. Revolučné besnenie, ktoré zastrešovala Slovenská národná rada sa obrátilo v prvom rade proti katolíckej Cirkvi, ktorá je najvýznamnejším konzervátorom starých poriadkov na svete. Partizáni útočili na kňazov, pľuvali po nich, bili ich, mučili i zabíjali. Koniec-koncov, tak ako to robili rozvášnení komunardi vo Francúzsku. Za obeť im padli napr. vdp. Anton Šalát, vdp. Ján Nemec, vdp. Rudolf Scheda, vdp. Martin Martinka, ale i študent piateho ročníka bohoslovia, Imrich Teplan.

Partizáni s povstaleckou armádou ničili, podpaľovali a vraždili a privolávali a priamo zapríčiňovali ešte strašnejšiu odplatu zo strany Nemcov na civilnom obyvateľstve. Tak, ako pri rozpútaní revolúcie vo Francúzsku, otvorilo sa samo peklo, aby na zem vyleteli všetci čerti, tak tomu bolo i v čase „toho nášho slávneho povstania“. Sused zabíjal suseda, riešil si tak spory alebo sa „iba“ obohacoval – a to všetko zastrešila Slovenská národná rada.

Od vypuknutia do porážky „toho nášho slávneho povstania“ zahynulo 1720 slovenských vojakov, 3600 ich bolo ranených, 10 000 zajatých, ďalších viac ako 12 000 ľudí prišlo o život v dôsledku nemeckých operácií zameraných na likvidáciu partizánskych záškodníkov. Povstanie legitimizovalo viac ako 2400 vrážd bezbranných nevinných slovenských i nemeckých civilistov, ktorých povraždili partizáni.

Pôvod hmotných vojnových škôd spred sedemdesiatich rokov na Slovensku bol rôzny. Škodcami boli jednak nálety arogantného anglo-amerického demokratického letectva, rovnako tak hyenistické sovietske kobercové bombardovanie slovenských miest bez striktne vymedzených vojenských cieľov. Ďalšie, nedozierne materiálne, hospodárske a finančné straty si vyžiadalo vypuknutie a potlačenie toho „slávneho“ povstania z augusta 1944. A napokon, strategicky nezmyselný a krvilačný, ale politicky schválny prechod časti východného frontu skrz Dukliansky priesmyk cez celé Slovensko...

Výsledkom bolo, že Slovensko, ktoré bolo od 14. marca 1939 do augusta 1944 samostatným a prosperujúcim štátom uprostred vojnovej Európy, zaznamenalo vplyvom svojho „oslobodenia“ Červenou armádou za leteckej výpomoci západných demokracií mnohonásobne vyššie škody, než za ten istý čas nacistami „okupované“ české krajiny s väčšou rozlohou a početnejším obyvateľstvom.

Vnútorný dlh Slovenského štátu len vďaka poslednému „roku oslobodenia“ vzrástol z 32 miliónov slovenských korún zo 14. marca 1939 na neuveriteľných 14,4 miliardy slovenských korún. Teda za jeden „rok oslobodenia“ vzrástol štátny dlh Slovenska 451-krát. Celkové vojnové škody Slovenska od júna 1944 (bombardovanie „Apollky“) do mája 1945 čítali nepredstaviteľných 114 miliárd slovenských korún, pričom ročný rozpočet Slovenského štátu sa v tom čase pohyboval v rozmedzí od 1,6 do 3,6 miliardy slovenských korún.

V hodnote týchto „výdavkov na oslobodenie“ mohol Slovenský štát pokryť výdavky na fungovanie verejnej správy, zabezpečovanie mieru v krajine či pohodlia pre nepriateľov štátu kávičkujúcich s ministrom vnútra tej „fašistickej štátnej hydry“ na ďalších viac ako 43 nasledujúcich rokov. Samozrejme, ak by pre nás „osloboditelia“ nechystali na rovnako dlhú dobu omnoho „krajšiu budúcnosť“.

Straty na slovenských ľudských životoch sa počas jedného roka „oslobodenia“ zdesaťnásobili oproti viac ako trom rokom účasti Slovenska na vojne proti Sovietskemu zväzu a dosiahli až 20 tisíc obetí na ľudských životoch. Za jeden slávny rok „oslobodenia“ teda slovenské rodiny prišli o 30 násobne viac svojich príslušníkov, než počas jedného roku regulárnych vojnových bojov na najkrutejšom fronte druhej svetovej vojny proti Sovietskemu zväzu.

Tak ako vo Francúzsku, mali sme i my svoje malé Vendée, teda oblasť, ktorá napriek revolučnému besneniu vôkol zachovávala vernosť „Bohu a kráľu“, a tým starému svetu. Takým naším Vendée bola práve staroslávna Nitra pod velením pplk. Šmigovského, ktorý oddane slúžil svojmu „kráľu“, pánu prezidentu Tisovi a „za Boha – za národ“, nebál sa postaviť či už jedným (povstalcom) alebo druhým (Nemcom).

Slovenský štát 1939-1945 napriek všetkým svojím chybám, bol posledným štátnym suverénom na našom území, ktorý konzervoval slovenský národ ako jeden celok, neroztrieštený na politické frakcie, ale zjednotený jazykom, krvou, územím, vierou a vedomím spolupatričnosti.

To mal zmeniť práve 29. august 1944.

Po ňom sme mali svojich jakobínskych patriotov, mali sme i svoj triumvirát: Golian – Lettrich – Husák. V chaose revolúcie sa vyrojili všetci tí feuillanti, girondisti, lamethisti, ozajstní komunisti, praví i ľaví demokrati, socialisti a len Pán Boh vie, kto všetko. A jednota národa bola rozbitá.

Veď o čom inom môže vypovedať celkový počet viac ako 38 tisíc udaní ľudovým súdom po vojne, než o úplnom rozbití jednoty národa? „Nemo iudex sine actore“ – veď už starí Rimania vedeli, že bez žalobcov by nemohlo byť sudcov ani revolučných ľudových súdov na Slovensku...

V ľudových súdoch boli odsúdení napr. títo kňazi: Mons. ThDr. Ján Ferenčík (1888-1950), Mons. ThDr. Eugen Filkorn (1881-1974), vdp. Ján Jacko, dekan-farár František Jankovič (?-1962), Mons. ThDr. Karol Körper (1894-1969), vdp. Ferdinand Mondok (1903-1994), dekan-farár Štefan Vojtech Plechlo (1876-1958), vdp. Jozef Šrobár (1873-1946), vdp. Josef Steinhübl (1902-1984) a či sám prezident Mons. ThDr. dekan-farár Jozef Tiso (1887-1947). Koľko menej známych, obyčajných dedinských kňazov udali tie dobré „neveriacke“ duše?

Na laviciach obžalovaných sedeli desiatky laických absolventov nižších seminárov, ale i kresťanskí učenci spolu s radovými praktizujúcimi katolíkmi.

Od koho teda v skutočnosti tieto ľudové súdy očisťovali našu spoločnosť?

Ak mali byť ľudové súdy „skúšobným kameňom mravnej a politickej vyspelosti ľudu,“ a ak platilo, čo vyhlásil Dr. Beharka na pôde SNR, že „ak by zlyhaly ľudové súdy, zlyhal by aj národ,“ – stojíme pred vážnym poznaním.

„Keby ktorýkoľvek štát opustil morálny princíp spravodlivosti, zvrhol by sa v bandu diktátorov,“ obviňuje seba a svojich kumpánov-revolucionárov sám súdruh Husák.

Túto stať preto nemôžem ukončiť príhodnejšími slovami, než vyriekol 15. mája 1945 práve Dr. Husák na pôde Slovenskej národnej rady pri prijímaní nariadenia o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva:

„Podľa môjho názoru princíp spravodlivosti radšej bude súdiť mierou tvrdšou dnes a odpúšťať zajtra dvojnásobne benevolentnejšie.“

 

Je čas odpúšťania

Po sedemdesiatich rokoch určite – povedal by „drobný“ človek. Ale môžu si to myslieť i tí, ktorí sú dodnes platení za razenie nenávistnej linky? Všetci tí štátni vykladači histórie, držitelia úradov múzeí SNP, protifašistickí bojovníci, poslední z poberateľov partizánskych dôchodkov ale najmä systémoví politici?

Jedno je isté. Tak ako sa Francúzsko dnes hrdo hlási k výdobytkom svojej revolúcie z roku 1789, tak sa i dnešná, II. Slovenská republika hlási k tým revolučným výdobytkom z roku 1944, ako zrušeniu zákazu keodukácie na školách, odstráneniu krížov zo škôl, zákazu činnosti menšinových politických strán, zhabaniu majetku nepriateľom, atď., atď. ...

Akékoľvek prehodnotenie roku 1944 na štátnej úrovni by malo za následok demystifikáciu étosu protifašistického boja, degradáciu ducha povstania, dereguláciu právnych noriem obmedzujúcich hlásenie sa k ľudáctvu, destabilizáciu štátneho a súkromného vlastníctva (pozemkové reformy a konfiškácie majetkov počas a po povstaní), demarkáciu nových hraníc, dekredibilizáciu II. Slovenskej republiky vo vzťahu k zahraničným partnerom a v konečnom dôsledku i delegitimizáciu II. Slovenskej republiky na domácej pôde.

Ospravedlniť sa obetiam retribučných ľudových súdov, otvoriť procesy spred Národného súdu a rehabilitovať nevinných by znamenalo koniec Slovenska tak, ako ho dnes poznáme.

Pracovať na veľkej idei – idei spravodlivosti – si dnes nedovolí žiaden systémový politik. Radšej sa uspokojí so štandardnými, malými ideami, o hre na boj proti korupcii, o malichernej hre na transparentnosť, o hre na „systémové reformy“ a podobné nezmysly. Neotvárať veľké témy má svoje výhody. Takému štandardnému politikovi zostáva viac času na zlodejinu, na tendre, na tunely. A za to sa predsa nesedí ani netrestá smrťou.

Ktovie, akoby dopadlo, keby sme poctivo sledovali rodinné väzby bývalých komunistov a dnešných demokratov. Možno by sme boli prekvapení, že tí, čo nám vládnu dnes, sú príbuzní tých vysokých gardistov a veľkých arizátorov minulosti, azda i tých najprvších, ktorí ládovali židov do vagónov, ale včas prezliekli kabáty. Azda by sme zrazu zistili, že tí, ktorí to mysleli úprimne a žili to, čo hlásali – a že to bol ideál kresťanského života, boli jediní, ktorí odvisli alebo boli zastrelení či odsúdení na trest odňatia slobody.

Ale tak to býva. Zlo má širšie lakte a zlá burina tak ľahko nevyhynie.

Starí Gréci poznali bohyňu pomsty Nemezis. V našom príbehu akoby vystupovali bohyne dve: prvá, akási nemesis naturalis, ktorá funguje na princípe „za chyby zaplatíš“, nech už sú to chyby akékoľvek, politické, ľudské, bezpečnostné, ekonomické... Za svoje chyby boli predstavitelia Slovenského štátu 1939-1945 bohyňou nemesis naturalis odmenení nad mieru a s nimi i slovenský človek zo starého sveta, spätý s Bohom, krvou a pôdou.

Ako kresťania však veríme na akýsi vyšší princíp, stojaci nad pozemskými zákonmi prírody či ľudskými zákonmi, akýsi princíp nemesis divina ako funkciu Trojjediného Boha – teda princíp spravodlivej odplaty, ktorý dobrých odmeňuje a zlých – za zvuku hromov a jasu bleskov – tresce vo večnosti.

Tento princíp odplaty pôsobí prísne hierarchicky a svojou podstatou odporuje Jaspersovej definícii politickej viny, podľa ktorej sú za vládu zodpovední všetci občania.

Naopak, v našej koncepcii nemesis divina – táto funkcia Trojjediného Boha – dáva ľuďom do čela také vlády, aké si zaslúžia, teda nie primárne také, ktoré si „zvolia“.

Ak človek starého sveta vnímal epochu prezidenta Tisu ako vládu vo svoj prospech, v prospech svojho hmotného, kultúrneho i duchovného povznesenia – a že takých výpovedí pamätníkov je väčšina!, – bola to spravodlivá odplata nemesis divina za jeho poslušnosť Bohu, spätosť so svojou krvou a pôdou.

Ak dnešný moderný človek vníma epochu súčasných vlád ako vládu proti sebe, v neprospech svojho povznesenia v akomkoľvek smere – a že takých výpovedí súčasníkov je väčšina!, –, už to nebude tá spravodlivá odplata nemesis divina za jeho vzburu proti Bohu a vláde z Božej vôle z ono slávneho roku 1944?

Pohania mávnu rukou.

Veriaci však ruky zopnú.

Napokon, pravda sa nedá oklamať.

Dnes sme svedkami, že mnohí z dodnes „právoplatne odsúdených“ spred sedemdesiatich rokov sú nepretržite uctievaní v národe či v oblastiach svojho pôsobiska ako zaslúžilí pracovníci na národa roli dedičnej. Za všetkých uveďme napr. Mons. Ferenčíka v Ružomberku, Mons. Filkorna v Bratislave, Nitre, Močenku či v Nitrianskom Pravne, prof. Ďurčanského v Rajci či samotného pplk. Šmigovského v Nitre, Prešove a v Spišskom Podhradí. Ale i biskupa Vojtaššáka, bývalého člena Štátnej rady v Zákamennom, Námestove a vôbec na celej Orave, a takisto prezidenta Tisu, v Bratislave, Čakajovciach, Bytči či dokonca v obciach severnej Oravy, ktoré dnes vďaka Benešovi patria Poľsku...

Pamäť národa naprieč desaťročiami svedčí, že onen resentiment nemesis naturalis v podobe rozsudkov nad bývalými kultúrnymi a politickými vodcami slovenského národa za to, že proste prehrali vojnu, je vo svetle pravdy zdrapom papiera v temer každom jednom prípade. Ako také však tieto rozsudky častokrát slúžievajú ako jediný argument odrodilcov proti skvejúcim sa osobnostiam slovenských dejín k ich vášnivému bojovému pokriku: „Vojnoví zločinci!“

Vedzme teda, že medzinárodný vojnový tribunál v Norimbergu súdil hlavných nemeckých nacistických zločincov, príslušníkov bývalej Nemeckej ríše ako vojnových zločincov podľa zoznamu, na ktorom sa dohodli predstavitelia štyroch víťazných mocností (USA, ZSSR, VB, Francúzsko) a ostatných vojnových zločincov súdili vojnové tribunály v jednotlivých okupačných zónach a to len príslušníkov nemeckej ríše.

Žiaden československý štátny občan, podozrivý zo spáchania retribučných deliktov podľa revolučných československých právnych noriem na tejto listine byť uvedený nemohol. Stačila písomná alebo ústna žiadosť československých orgánov a preukázanie, že osoba, ktorá sa zdržiavala v rôznych okupačných zónach v Európe obsadených po vojne Spojeneckými vojskami, je hľadaná podľa zoznamov, ktoré zostavili príslušné domáce orgány.

Prestaňme sa preto tváriť alibisticky a nerobme z domácej noci dlhých nožov medzinárodnú záležitosť.

Zabili sme si ich sami, vo svojom vlastnom mene... v mene republiky a slovenského národa...

Otvoriť retribučné procesy teda má zmysel aj po dlhých sedemdesiatich rokoch.

A ten zmysel je priam božský – pokajať sa za krivdy a neprávosti spáchané v mene slovenského národa pred sebou ale najmä pred Bohom a tak si znovu raz nakloniť nemesis divina na svoju stranu, ktorá bleskami spravodlivého hnevu zasa raz rozbije ložiská dejinného valca známeho ako nemesis naturalis...

---

 

Igor Cagáň,
správca rodného domu prezidenta Tisu,
garant projektu www.Rehabilituj.Sk